Čisté uctievanie krásy

Svetlo a krása sa nedajú vôbec oddeliť. Preto patrí uctievanie pravej krásy k najväčšiemu precitnutiu v bytí človeka. Čím viac stúpa ľudský duch v úrovniach stvorenia vyššie, tým väčšia krása sa odhaľuje pred ľudským duchom. Ľudský duch podľa toho ako dokáže vnímať a precítiť pravú krásu stúpa nahor lebo všetko skutočne krásne je plné dobra, vznešenosti, Svetla a lásky. Jemné cítenie podmieňuje zmysel pre krásu! Krásu nielen vonkajšiu ale aj vnútornú, spočívajúcu vo všetkých tvoroch a bytostiach stvorenia. Očistenému ľudskému duchu sa mu už tu na zemi vo svojom pokročilom duchovnom vývoji otvoria oči pred nádherou Božieho stvorenia a jeho tvorov. Pred týmto zrakom a čistým uctievaním krásy sa ešte viac rozhorí jeho láska. Začne milovať celé ľudstvo a stvorenie, lebo uvidí kúsok krásy v každom človeku, čo mu dopomôže spoznávať dokonalosť stvorenia. Začne si vážiť všetku krásu, ktorú vytvorili bytostní tu na zemi.

“Pokiaľ chcete na tuto zem priniesť teraz Svetlo, tak musíte priniesť krásu.” volal Abd-ru-shin. Toto volanie patrí predovšetkým žene ale patrí aj mužovi. Predovšetkým žene lebo “Nič sa jej nemôže rovnať, lebo prináša krásu v najčistejšej forme pri všetkom, v čom pôsobí a čo od nej vychádza!”

Pôvab robí ženu! Sám o sebe skrýva v sebe krásu pre každý vek, každú formu tela; lebo všetko činí krásnym, pretože je výrazom čistého ducha.

“Oddajte sa pôvodnému, skutočnému zmyslu pre krásu a potom nemôžete nikdy zblúdiť; lebo ten je spojený s prazákonmi stvorenia, je výrazom ešte skrytého vedenia o dokonalosti, je neomylným ukazovateľom cesty pre každého ducha, pretože jedine všetko duchovné v tomto neskoršom stvorení má schopnosť, aby pri celkom určitej zrelosti celkom vedome poznalo skutočnú krásu!”

Kde sa nemôže zmysel pre krásu radostne zachvievať, tam nie je harmónia taká, aká má byť. Ľudský duchovia musia rozvinúť tu krásu, ktorá sa bude harmonicky zachvievať s ostatnými na zemi.

Ľudský duch ma všetko stávajúce vždy zušľachťovať. K tomu môže mu byť oporou iba zmysel pre krásu!

Jednoduchosť rozvíja krásu všetkého druhu, ba ešte viacej, ona je sama krásou, a krása je prirodzenosť v každej forme; lebo prirodzené je vždy krásne samo o sebe.

Kde čistá duchovná sila celkom preniká hrubohmotným telom, tam musia pohyby tela ukazovať tiež krásu.

Život dozretého ľudského ducha sa má stať jedným čistým uctievaním krásy a Svetla a z toho vyplývajúce tvorenie všetkého krásneho vo stvorení, ktoré mu privedie radosť zo života. Ľudský duch sa má vo svojom vnútri pretvoriť na krásu plnú ušľachtilosti, dobra a vznešenosti. Nech nás celým bytím sprevádza čisté uctievanie krasy!

– Ondrej Janíčko –